Česká fotografie 20. století

PHOS – na ceste za rozhodujúcim okamihom

andrej lojan nevsedna vsednost

 Občianske združenie PHOS (Photography of Society – Fotografia očami spoločnosti) vzniklo na základe myšlienky štyroch fotografov (Michala Fuliera, Andreja Lojana, Laca Maďara, Matúša Zajaca) a teoretika umenia (Mgr. Mariána Paukova, PhD.) s cieľom zviditeľnenia dokumentárnej fotografie nesúcej humánne posolstvo o človeku i vyjadrujúcej názor na sociálne otázky spoločnosti. V rámci združenia pomáha túto ideu ďalej rozvíjať aj absolventka Európskych kultúrnych štúdií (Ivana Pástorová). Svojou tvorbou búrajú pomyselné hranice spoločenskej obmedzenosti – náboženskej, politickej či ideologickej a tým sa rovnako dotýkajú každej ľudskej bytosti.
Zmyslom výpovednej hodnoty tvorby fotografov tohto združenia v podobe dokumentárnych fotografií je spustenie procesu asociácie predstáv a pocitov, ktorých výsledkom je krása výrazu, nie pôsobenie na prvotné vnímanie vyusťujúce iba do formálnej krásy. Pretože aj umenie disponuje mnohorakosťou tvárí a podôb, ale stále sa jedná o výraz života.
Svojou prácou sa títo fotografi snažia hľadať vnútornú podstatu života, pojednávať o veciach, ktoré sa nachádzajú za vonkajším obrazom sveta, vyjadrovať myšlienky i pocity človeka pri rozhodnom komponovaní foriem. A to všetko v duchu bressonovskej tradície rozhodujúceho okamihu – v zlomku sekundy rozihrať rozrozprávanie ľudského príbehu, kedy v jedinom momente sa zastavia prvky pohybu v obraze prítomnosti, ktorý v sebe prepája aj skúsenosť z minulosti s očakávaním v budúcnosti. Podľa Bressona ide o odhalenie hodnoty – podstaty udalosti – skutočnosti v jednotnej súhre s vyjadrovacími prostriedkami, ktoré splynú v dokonalosť výrazu momentu.
V ich prípade však nejde o krok dozadu za úlomkami napodobňovania tejto tradície, ale vždy o smerovanie vpred pri rozhodnom tvorivom vnímaní, pociťovaní, pozorovaní a hľadaní nových foriem, námetov, príbehov nesúcich humánne posolstvo o človeku, o jeho myšlienkovom i pocitovom svete. Každý z týchto autorov vyniká v jemu osobitnom spôsobe vyjadrovania, spája ich však niť dotýkania sa aj spoločných tém ako napríklad tradícia viery v rôznych podobách, uhloch pohľadu, ale i zobrazovanie kontrastov veľkomiest, protikladov sveta vonkajšieho a vnútorného, ktorý je v nás. Títo fotografi sa nesnažia spoločenské normy ničiť, iba ukazujú nový pohľad na skutočnosti, v spleti príbehov ľudských osudov strhávajú závoj, ktorý bráni uvedomovať si to, čo nie je možné vidieť priamo.

(Ivana Pástorová, hovorca združenia PHOS)
Manifest občianskeho združenia PHOS:

Fotografia rozhodného umenia
1. Vnímame vnútro pod viditeľným povrchom.
Reflektujeme Adornovu a Horkheimerovu výpoveď, že „medzi vnútrom a vonkajškom je priepasť, ktorú musí subjekt premostiť na vlastné nebezpečenstvo”. V mori oslepujúceho používania pseudofarebnosti rehabilitujeme intenzitu čiernobielej a emocionalitu farebnej fotografie.
2. Znamená to: chceme vidieť veci v duchu Le Moment Décisif. Svojou tvorbou by sme chceli vzdať hold Henri Cartierovi - Bressonovi a ďalším zakladateľom princípu rozhodného umenia.
3. Aj príklon k estetike Magnum je pre nás len momentom v procese – robiť veci Rozhodne. Rozhodne. Rozhodne.
4. Najmä nám ide o nekonečnosť krajiny ľudských tvári a tváre ľudských krajín – o ich MAGMU.
5. Ide nám o ľudskú emocionalitu v humánnom duchu.
6. Základom našej práce je dôsledné a rozhodné pociťovanie. Vnímanie. Pozorovanie.
7. Vo fotografii je všetko dôsledkom vedomých alebo nevedomých rozhodnutí.
8. Nechceme preklínať tmu, ale zažíhať svetlo, a to v priamom fotografickom a v umeleckom, ale aj v prenesenom zmysle slova. Nejde nám o postoj „proti” niečomu, ale vždy za niečo.
9. Naša priezračnosť oslovuje a povzbudzuje priezračnosť v ľuďoch.
10. Nedopísanosť desiateho bodu je našou formou otvorenosti pre spoluprácu s inými druhmi klasického aj neklasického umenia.

(Mgr. Marián Paukov, PhD., teoretik združenia PHOS)
 

Jan Branč - Navštívení

Jaroslav Kocián - Panelákové děti

Polské sumo

Blatenský fotofestival

Arleské setkání 2010 / Les Rencontres d‘Arles

Jestliže loňský 40. ročník nejstaršího fotografického festivalu v Arles byl přijat s téměř všeobecným nadšením, letos se při některých večerních projekcích v Antickém divadle po mnoha letech opět pískalo. Ne, že by mezi výstavami nebylo dost těch skutečně kvalitních a objevných, ale bylo tentokrát bylo hodně i takových, které vyvolávaly otázky, proč zrovna ony se dostaly na jednu z nejprestižnějších fotografických přehlídek světa.
Na minulém ročníku se ještě ekonomická krize vůbec neprojevila. Arleský festival měl obvyklý rozpočet ve výši kolem stovky miliónů korun (tedy skoro třicetkrát vyšší než Měsíc fotografie v Bratislavě), hemžilo se to na něm hvězdami a přilákal dosud rekordní počet 72 tisíc návštěvníků. Dominovaly na něm výstavy, které vybrala pozvaná hlavní kurátorka Nan Goldinová s pramálo optimistickými, ale až na malé výjimky velmi silnými otevřenými osobními výpověďmi různých představitelů dokumentární a portrétní fotografie.
 

9th International Festival of Photography in Lodz

Alex ten Napel, Sander and Morris

Perhaps none of the previous years of the Lodz festival had such a strong, high-quality and compact exhibit programme like this year’s did.  It ran throughout May in a gigantic, industrial space, a former textile factory, and in many museums, galleries and cafés in the centre of Poland’s second-largest city.  Its organisers, led by director, Krzysztof Candrowicz, placed primary focus this year on the frequent theme:  love.  However, they showed this theme as exceptionally broad and multi-layered, distant from common romantic stereotypes.

Candrowicz together with two foreign curators, Peggy Sue Amison from Ireland and Christoph Tannert from Germany, selected mainly exhibits of modern documentaries and portrait photography, whose authors often displayed photos of themselves and their relationships to people close to them.  However, they did include in the main programme several exhibits of arranged (staged), conceptual and computer-manipulated photos.  Only a smaller portion of the works culminated in clear optimism.  Among these were, for example, simply-composed, but visually very moving, photographs of seemingly banal moments from the life of a middle-class family from the USA.  American, Doug DuBois, created this after twenty years of photographing his parents and siblings. His compatriot, Lydia Panas, presented exceptionally suggestive family portraits taken in nature.  Dutchman, Alex ten Napel, created effective, but somewhat superficial, portraits of men of many races and nationalities in the style of classic Madonnas.  The men hold small children in their arms while they stand waist-deep in water, which was not only a moving compositional element, but also a symbol of cleanliness and unity with nature.