25/11/2012
1. ročník Slovak Press Photo – recenzia
Začiatkom októbra sa v Bratislave uskutočnilo vyhodnotenie prvého ročníka novej súťaže reportážnej a dokumentárnej fotografie s názvom Slovak Press Photo. Hneď na začiatku treba povedať, že koncept takejto súťaže nový nie je – jej staršou sestrou je Czech Press Photo prebiehajúca u našich západných susedov od roku 1995, ktorá je zasa lokálnou obdobou o 40 rokov staršej World Press Photo.
Rád by som sa v nasledujúcej krátkej úvahe dotkol dvoch aspektov. Prvým a najdôležitejším sú samozrejme súťažné fotografie. Tým druhým je zamyslenie nad inštitucionálnou stránkou súťaže, jej cieľom i zmyslom pre slovenskú fotografiu.
Organizátori na čele s riaditeľkou súťaže Janou Garvoldtovou zvládli úvodný ročník vo veľkom štýle. Účasť na Slovak Press Photo bola v porovnaní s českou súťažou veľmi slušná, najmä keď uvážime, že šlo o prvý ročník, o ktorom ešte potenciálni súťažiaci nemuseli byť informovaní[1]. Podarilo sa involvovať hviezdne osobnosti, či už do poroty (Marián Pauer, Alan Hyža, Tibor Huszár, Péter Korniss, Tomasz Gudzowaty) alebo ako záštitu či pri slávnostnom vyhlásení výsledkov (prezident SR Ivan Gašparovič, minister kultúry Marek Maďarič, primátor Bratislavy Milan Ftáčnik). Súťaž mala veľmi dobré mediálne pokrytie, v podstate sa nedalo o nej nevedieť. Sponzori jednotlivých súťažných kategórií museli byť isto spokojní. Na vysokej úrovni má spracovanú i svoju webovú prezentáciu[2]. Súťažilo sa v 8 kategóriách, z toho 7 klasických (aktualita, reportáž, šport, príroda, umenie, portrét a mladé talenty) a 1 špecifická pre slovenský priestor (výročie príchodu Cyrila a Metoda na Slovensko).
Ako som bol príjemne prekvapený organizačnou stránkou súťaže, tak ma sklamala úroveň ocenených fotografií, ktorú pri najlepšom môžem označiť prívlastkom kolísavá. Pozrime sa na ne podrobnejšie. Hlavnú cenu získal portrét nedávno zosnulého Karola Kállaya, ikony slovenskej fotografickej scény. Ide o veľmi dobrý ateliérový reklamný portrét: fotografia má presne to, čo dobrá fotografia má mať: tlmené farby, smerové svetlo a uhrančivý, hypnotizujúci pohľad. Výborná fotografia ukazujúca, ako Kállay vyzeral. Ale nie, aký bol. Subjekt samotný na fotografii chýba.
--------------------------------------------------------------------------------
[1] Prihlásených bolo vyše 1500 fotografií od 130 autorov. Pre porovnanie, do Czech Press Photo 2012 prihlásili dovedna 3719 fotografií od 297 autorov vrátane Slovákov, ktorí sa českej súťaže už tradične zúčastňujú. Berúc do úvahy fakt, že Slovensko má približne polovicu obyvateľov než Česká republika, možno obe účasti považovať za porovnateľné.
Maňo Štrauch – Posledný portrét majstra Kállaya |
Pavel Neubauer – Čarovanie pred prejavom |
Marián Kunc – Pochod rómov v Bratislave |
Laura Wittek – Bez názvu |
Alexandra Galambová – Domov dôchodcov a sociálnych služieb v Rimavskej Sobote |
Vtipná aktualita Pavla Neubauera zobrazuje slovenského prezidenta a jeho hovorcu, zhodne gestikulujúc pred novoročným prejavom. Vtipnosť je však jej jediným atribútom. Nie je tu nič viac – nosným prvkom sa stalo náhodné gesto, ktoré neskrýva žiaden hlbší význam či zobecnenie. Na víťaznú aktualitu trocha málo. Naproti tomu fotografia pochodujúcich Rómov pred prezidentským palácom síce nejaký príbeh nesie, vizuálne je však nezaujímavá, tuctová. Takýchto fotografií vznikajú v mobilných telefónoch účastníkov pri rôznych pochodoch či protestných zhromaždeniach tisíce.
Obrazy modernej Petržalky od Laury Wittekovej sú drsnou a subjektívnou výpoveďou a ocenenie si určite zaslúžia. Prečo sa však autorka rozhodla použiť na zvýraznenie atmosféry instagramový digitálny filter pripodobňujúci estetiku farebných fotografií zo 70. rokov, nerozumiem. Zobrazuje azda vtedajšiu, či dnešnú Petržalku? Akoby neverila, že fotografie sú samy osebe dobré, a mala potrebu povýšiť ich na „väčšie umenie“. Nepochopiteľné.
Fotografie z dielne študentov Tibora Huszára sú povšimnutiahodné dokumentárne pokusy, avšak kvality svojich proťajškov v českej súťaži jednoducho nedosahujú. Neprinášajú nový pohľad, naopak mám neodbytný pocit, že kopírujú výtvarné vyjadrovanie svojho učiteľa. Hoci konzervatívnosť v prejave nemusí nutne znamenať nižšiu kvalitu fotografií, osobne vždy privítam odvážne, hoci aj nevydarené pokusy o fotografický jazyk, ktorý je niečím nový a možno ho stotožniť s dobou, v ktorej vznikol a ktorú komentuje. Navyše, nie som presvedčený, že je v poriadku, ak Huszár ako člen poroty hlasuje za svojich študentov, ale budem predpokladať, že tento etický konflikt pri samotnom hlasovaní porotcovia nejako vyriešili (napr. nehlasovaním Huszára v tomto konkrétnom prípade).
Portréty od Matúša Zajaca sú tak trocha z kategórie fotografických prikázaní „v Antarktíde odfotografuješ svojho tučniačika a v Afrike svoju malú černošku s veľkými smutnými očami“. Až mi je ľúto mojich cynických slov, ale fakt je, že africká téma priťahuje reportérov vrátane najväčších hviezd typu Nachtweya či Salgada od veľkých genocíd v 80. rokoch minulého storočia a býva pravidelne oceňovaná na súťažiach svetového formátu . Nech by bolo fotografie akokoľvek dobré a hlboké, ťažko tu nájsť niečo nové, nevidené, a najmä lepšie, než produkuje svet. Podobne je to aj s inak výbornou akčnou fotografiou z boxerského zápasu v Las Vegas – vo svetovom kontexte vzniká podobných záberov nespočetné množstvo.
Úroveň súťaže preto zachraňujú lokálne témy: detaily drevených sôch Cyrila a Metoda od Petra Župníka – citlivé a poctivé zátišia, ktoré sa na nič nehrajú. Hoci sú doslovné, konkrétne, dávajú divákovi dostatok priestoru na kontempláciu. Osobne ma zaujala i reportáž Michala Smrčka s názvom Vytúžená bolesť. Jej sila tkvie v prirodzenosti a paradoxnej obyčajnosti záberov. Vydarený je tiež portrét Jana Saudka schúleného na hrudi modelky.
Čo teda súťaž priniesla? Predovšetkým veľmi dobre spropagovala slovenskú fotografiu a vytvorila vhodné predpoklady pre prezentáciu reportážnej tvorby. Za to treba byt organizátorom vďačný. Aj keď, samotná existencia súťaže ešte uznanie neprinesie, pokiaľ fotografi neprídu s niečím vizuálne prevratným alebo špecificky silným príbehom. Myslím si, že skutočne kvalitná slovenská reportážna fotografia je dobre reprezentovaná aj na Czech Press Photo, kde pravidelne získava popredné umiestnenia. Opýtajme sa sami seba, či je priestor Slovenska pre talentovaných reportérov príliš malý, alebo naopak, potrebujú lokálnu súťaž, aby sa v československej či svetovej konkurencii vôbec presadili.
Organizátor súťaže, spoločnosť SLOVAK PRESS PHOTO, s.r.o. získala na podporu projektu dotáciu Ministerstva kultúry SR vo výške 6000 EUR. Ak vezmeme do úvahy organizačné výsledky a medializáciu, boli to dobre využité peniaze. Avšak uvedomme si, že išlo o jednorazovú akciu a uvážme: Stredoeurópskemu domu fotografie, najvýznamnejšej fotografickej inštitúcii na Slovensku, pridelilo ministerstvo na celoročné pôsobenie zahŕňajúce vyše 20 výstav, prevádzku fotografickej knižnice a správu priestorov dokonca ešte o 1000 EUR menej. Faktom je, že Stredoeurópsky dom fotografie je komunikačne oproti Slovak Press Photo v dobe kamennej a nedokáže sa verejnosti predať. Na druhej strane prináša umeleckú kvalitu, s ktorou sa výherné fotografie zo Slovak Press Photo nemôžu ani len porovnávať. Je teda namieste otázka, či aj tu nie je priestor pre spojenie síl. Bude záležať na organizátoroch, ich ochote a schopnosti dovidieť ďalej, než na hranicu svojho piesočku. Pretože na konci všetkých individuálnych snažení, niekedy synergických, inokedy zasa protichodných, stojí spoločný cieľ, slovenská fotografia.
Použité zdroje:
http://www.slovakpressphoto.sk/
http://www.ephoto.sk/fotoscena/rozhovory/o-slovak-press-photo/
http://www.pluska.sk/spravy/z-domova/aj-nasi-fotografi-bodovali-prvom-rocniku-slovak-press-photo.html (ilustračné fotografie v článku boli použité z galérie k tomuto zdroju)
http://czechpressphoto.cz/cz/rocniky2/2012
http://www.archive.worldpressphoto.org
http://kultura.sme.sk/c/6569104/na-czech-press-photo-uspeli-aj-slovaci.html
Autor: Branislav Štěpánek
Matúš Zajac – Na pokraji |
Joe Klamar – Boxing Las Vegas |
Peter Župník – Bez názvu (k 1150. výročiu príchodu Cyrila a Metoda na územie Veľkej Moravy) |
Michal Šebeňa – Jan Saudek |