David LaChapelle, Katedrála

Zuzana Halánová - Recenze 

November 2011 patril v Bratislave už tradične fotografii. 21. ročník medzinárodného fotografického festivalu priniesol do mesta opäť závan svetovej fotografie, aj keď v skromnejšom vydaní ako sme boli zvyknutí po minulé roky. Podpísal sa pod to nižší rozpočet spôsobený odchodom hlavného sponzora festivalu, no aj napriek tejto nepríjemnosti sa organizátori pokúsili udržať vysoký štandard dvadsiatich šiestich prezentovaných výstav.

Jan Saudek, Život, 1955

Viktor Kolář, Ostrava, 2002

Zoltán Berekmeri, Umenie, 1966

Na festivale sa objavilo niekoľko zvučných mien a zaujímavých ako individuálnych, tak aj skupinových výstav. Medzi najprestížnejšie patrila individuálna výstava Davida LaChapella, ktorá síce nebola koncipovaná priamo pre festival ako taký, ale termínovo do neho zapadla a tak bola verejnosťou automaticky vnímaná ako súčasť festivalu. Na slovenské pomery atraktívna výstava však predstavila len úzky výber notoricky známych diel La Chapella a oproti jeho pražskej výstave, ktorá sa konala mesiac na to, pôsobila podstatne skromnejšie. Stretla sa však s mimoriadnym ohlasom verejnosti, k čomu nepochybne prispel fakt, že svetové mená súčasnej fotografie sa do Bratislavy dostanú len zriedka. V priestoroch V Pálffyho paláca, viac zaujala výstava Oliviera Culmana, ktorý po svete fotografoval portréty ľudí sledujúcich televíziu. Na prvý pohľad jednoduchý námet ako aj samotné výtvarné zobrazenie prekvapilo práve vnútornou komplikovanosťou zobrazovanej skutočnosti. Jediné čo by sme mohli tejto výstave vytknúť, je jej inštalácia, ktorá ju rozdelila do dvoch nezávislých priestorov, kedy jej druhú časť mohli diváci vidieť vo Francúzskom inštitúte.

Individuálne výstavy festivalu ponúkli najmä stabilné mená českej a slovenskej fotografickej scény, s dielami, ktoré v mnohých ohľadoch prekvapili. V Dome umenia na námestí SNP, kde bola už tradične inštalovaná veľká časť festivalu, predstavil svoje doteraz nepublikované fotografie slovenský fotograf Karol Kállay. Napriek tomu, že Karol Kállay má v histórii slovenskej fotografie svoje pevné postavenie, je v určitých ohľadoch a súvislostiach vnímaný kontroverzne. Či už je to vzhľadom na popularizáciu jeho tvorby, ktorú si vedel podchytiť za každého režimu, alebo pre nedostatok fotografov, ktorí sa v období jeho aktívnej tvorby venovali dokumentárnej fotografii, nech už je tomu akokoľvek, prácami prezentovanými na Mesiaci fotografie prekvapil. Fotografie hlavného mesta spred päťdesiatich rokov vyžarujú silne autentickú atmosféru doby a zachytávajú vnútorný život mesta a jeho obyvateľov. Jednoducho vystavené kompozície, so staticky pôsobiacimi postavami, akoby zastavili čas a tak sa stali strohou dokumentáciou svojej doby.

Výstavu podporila aj samotná inštalácia, kde možno zámerne, možno náhodne využili organizátori nedokonalosť priestorov Domu umenia, s ktorou už roky zápasia. V tomto prípade, však priestor použili vo svoj prospech a v druhej časti poschodia nainštalovali výstavu víťazných snímok World Press Photo, ktorá sa tak dostala do ostrého kontrastu s hlboko rozjímavým pokojom Kállayových fotografií. Výstavy boli od seba priestorovo oddelené, no napriek tomu vo vnímavom divákovi otvorili vnútorný dialóg o zmenách vo svete a v človeku ako takom.

Ďalším mestom ktoré sa počas bratislavského Mesiaca fotografie skloňovalo bola Ostrava, a to vďaka dielu českého fotografa Viktora Kolářa. Jeden z najvýznamnejších českých dokumentárnych fotografov predstavil v Galérii mesta Bratislava, súbor Ostrava, v ktorom podáva ucelený pohľad na toto banícke mesto, zachytené v prúde času, počas približne dvadsiatich rokov. V jeho diele sa do vzájomného dialógu dostávajú fotografie, ktoré vznikali s niekoľko ročným odstupom a tak má divák možnosť konfrontácie rôznych období a súvislostí, mnoho krát s vtipným podtextom. Dômyselne vystavaný súbor pracuje s vnútornými kontextami situácií a ľudí, mnoho krát s nadhľadom a humorom, čomu autor dokonale podriaďuje aj samotnú výstavbu fotografického obrazu. Výstave však poškodila pomerne neprehľadná inštalácia, kde v akomsi zhluku fotografií kurátor umiestnil vedľa seba príliš veľké množstvo fotografií, ktoré v mnohých prípadoch spolu nekorešpondovali a potláčali jedna druhú. Prehľadnejšia inštalácia s voľnejším usporiadaním fotografií, by súboru umožnila výraznejšie vyniknúť.

Medzi jedny z najlepších výstav, ktoré festival ponúkol, síce inštalované v pomerne malých a pre návštevníkov aj relatívne neznámych priestoroch, patrili individuálne výstavy mladých maďarských fotografov  - Tamasa Dezsa a Ildi Hermann. Tamas Dezso, predstavil vo svojom súbore Here, anywhere, pohľad do akýchsi časových dier Maďarska, v ktorých odráža zastavený čas spred dvadsiatich rokov, sprostredkováva pohľad na zabudnuté miesta, domy a ulice, ktoré akoby v skutočnosti už ani neexistovali, no napriek tomu sú neoddeliteľnou súčasťou východoeurópskeho priestoru, nielen v Maďarsku. V kombinácii s portrétmi obyvateľov týchto miest, vytvára súbor snových fotografií, vyžarujúcich chlad z miest a ľudí, ktorí sú akoby len fotografickou stopou svojej súčasnej existencie, ktorá sa časom definitívne vytratí. V súčasnej fotografii pomerne rozšírenú tému, populárnu medzi mnohými mladými autormi, podáva Tamas Dezsó invenčne - svoje obrazové vyjadrenia so silnými výtvarnými prvkami, úzko prepája s hlbokými metaforickými kontextami, vďaka ktorým ju posúva ďalej a stavia do nových súvislostí. Jedna z najzaujímavejších výstav festivalu, by si však zaslúžila lepší priestor na prezentáciu.

Mladá maďarská fotografka Ildi Hermann s jej sériou Weekend predstavila vtipný pohľad na dovolenkujúcich Maďarov a potvrdila, že mladá maďarská fotografická generácia má čo v súčasnej fotografii nielen povedať, ale hlavne ukázať.

Hoci Slovensko a Maďarsko spolu tesne susedia, vieme toho o maďarskej fotografickej scéne na Slovensku pomerne málo. Prekvapením bola aj prezentácia Vysokej školy výtvarných umení v Budapešti. Spoločne s fínskymi študentmi ponúkli tieto dve výstavy veľmi inšpiratívny pohľad na prácu študentov fotografie. Popri týchto školách sa prezentovala aj bratislavská VŠVU, pražská FAMU a Štátna vysoká škola filmová, televízna a divadelná v Lodži. 

Výstava Katedry fotografie a nových médií  bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení predstavila dvadsať ročný prierez svojho fungovania, pod názvom Mladé médium. Najväčšia výstava festivalu priniesla do priestorov Domu umenia, to najlepšie, čo od založenia katedry na jej pôde vzniklo. Počiatky tejto katedry boli silne ovplyvnené výtvarnými tendenciami vo fotografii, silne poznačené presahmi k maľbe, kresbe, či videu. Tieto tendencie pretrvávali v slovenskej fotografii dlhšie ako v iných krajinách a súčasné svetové trendy sa sem dostávali len veľmi pomaly. Až posledné roky ukazujú, že mladí fotografi na VŠVU sledujú a aj realizujú fotografické projekty, ktoré majú čo povedať aj vo svete. Na ilustráciu by sme mohli uviesť dve mená súčasných dokumentárnych fotografov ako Boris Németh, či Šymon Klisman.

Výstavu VŠVU vhodne dopĺňalo viacero sprievodných programov, ako napríklad výstava a video prezentácie zahraničných fotografických škôl v Galérii Médiu a sympózium venované výučbe, histórii a súčasnej fotografii. 

Jednou z hlavných skupinových výstav festivalu, boli víťazné snímky World Press Photo. Výstava toho najlepšieho čo počas roku 2011 v žurnalistickej fotografii vzniklo, patrí už tradične k z najnavštevovanejším. Napriek veľkej popularite medzi širokou verejnosťou, sa v plnej miere ukázalo, kam smeruje súčasná žurnalistická fotografia. Podobne ako samotná žurnalistika, aj vo fotografii sa prejavuje snaha o sprostredkovanie čo najšokujúcejších pohľadov na okolitý svet, na škodu veci však je, že sa to deje prostredníctvom prvoplánovo popisného zobrazovania smrti a utrpenia, ktoré strhne diváka k silným emóciám, no nenecháva mu prakticky žiadny priestor na vlastné uvažovanie, vnímanie obrazu a individuálne prežívanie zobrazovanej skutočnosti.

V spleti  emocionálne vyhrotených fotografií zaujali portréty írskeho fotografa Andrewa McConnella, s prvou cenou v kategórii Portraits, za súbor The last colony, ktorý vznikol na pohraničí medzi Alžírskom a Západnou Saharou. Nočné portréty v minimalistických kompozíciách, s dôkladnou prácou so svetlom a jeho pôsobením, prenášajú diváka akoby do iného sveta, ktorý nemá nič spoločné s realitou miesta, na ktorom fotografie vznikli. V tom je práve ich výnimočnosť. Západná Sahara roky zmietaná konfliktami medzi Marokom a Alžírskom, je v rámci afrického kontinentu pomerne málo komunikovaná, no napriek tomu patrí medzi oblasti s vyhrotenou politickou situáciou. Z krajiny odchádza množstvo utečencov, ktorých cieľom sú utečenecké tábory v Alžirsku, odkiaľ pochádza aj tento súbor. Zobrazovaní ľudia pôsobia v priestore staticky, akoby do neho ani nepatrili, stávajú sa akýmisi duchmi nielen vlastného ja, ale aj krajiny a miest v ktorých žijú. Utečenci, ktorí nemajú svoj domov a je otázne, či ho niekedy vôbec mať budú. Vnútorný konflikt postáv nie je badateľný na prvý pohľad, nájde ho až pozorný divák a je len na ňom ako s pocitom z týchto citlivo zobrazených portrétov naloží.

Z množstva fotografií zobrazujúcich priamočiaro dnešný svet, sa vymyká dielo americkej fotografky – Darcy Padilla, ktorá so svojím niekoľko ročným projektom Julia, získala druhé miesto v kategórii Contemporary Issues. 18 rokov práce zhmotnených do uchvacujúceho súboru fotografií zobrazujúcich život mladej ženy, ktorá sa ocitá na okraji spoločnosti a je konfrontovaná nielen s každodennou otázkou prežitia a v závere aj so svojou smrteľnou chorobou, ale predovšetkým s vlastnou identitou ženy ako partnerky a matky. Súbor na výstave reprezentoval len úzky výber fotografií, ktoré v tomto rozsahu nemali takú výpovednú silu ako celok. Nebolo to ani cieľom a zainteresovaný divák, si cestu k jej fotografiám nájde mimo výstavnú sieň. 

Na záver je nutné spomenúť jeden z najväčších projektov SNG minulého roka a to veľkolepú výstavu Nové Slovensko, ktorej časť venovaná fotografii bola zaradená aj do programu Mesiaca fotografie. Obšírna výstava obsahujúca 570 diel výtvarného a úžitkového umenia, fotografie a grafického dizajnu predstavila  transformáciu rurálneho Slovenska v stretnutí a prelínaní s modernou spoločnosťou, ktorá počas niekoľkých desaťročí definitívne zmenila nielen výzor a charakter krajiny, ale aj spoločnosti ako takej.

Napriek tomu, že 21. ročník festivalu Mesiac fotografie sa uskutočnil za podstatne náročnejších podmienok ako tomu bolo po minulé roky a v porovnaní napríklad s predchádzajúcim ročníkom nepredstavil tak významné mená, či už v rámci individuálnych, alebo skupinových výstav, udržal si svoj vysoký štandard. Dnes môžeme konštatovať, že tento hendikep využil v konečnom dôsledku vo svoj prospech, čomu dopomohli výstavy významných slovenských a českých fotografov, ako aj vysokých fotografických školy s mnohými novátorskými pohľadmi na fotografiu.

Seminární práce ze Semináře kritiky fotografie na ITF.