Tlačová správa

Projekt: DVA DOMY JEDNÉHO PÁNA

Výstava: SYNAGÓGA NA PALMOVCE, Praha 8, Ludmilina 601/4, spojenie metro B

Vernisáž: 3.10. 2011 o 18.00 hod

Dátum trvania: 4.10.-24.10.2011 denne okrem nedele od 12.00 do 18.00 hod.

Výstava manželskej umeleckej dvojice Ľuba a Moniky Stacho sa snaží pomocou fotografických diptychov zložených z architektonických pohľadov na objekty duchovnej kultúry – chrámov – vyrozprávať (vyrovnávať sa) s príbehmi, ktoré sú založené na európskej identite v stredoeurópskom kontexte. Základ projektu vytvorený pôvodne na Slovensku je prvý raz premiérovo doplnený o poľský región Galicja (Halič). Autori tam strávili v júli študijný pobyt počas festivalu minoritných kultúr. Je to región, z ktorého čerpal námety pre svoje poviedky nositeľ Nobelovej ceny Issac Bashevis Singer a autorov v tomto smere inšpiroval.

Synagóga sa hebrejsky povie bejt ha kneset, čiže miesto zhromaždenia, v jidiš zas šul, čo možno prekladať (aj) slovom škola. Vidno, že „budova alebo miestnosť, v ktorej sa konajú bohoslužby“ plní mnohé funkcie. Duchovnú atmosféru vytvárajú svitky Tóry. Nie múry budov, nie krása interiéru, ale Päť kníh Mojžišových. Kde chýba Písmo, tam si nenájdu cestu ani veriaci. Bez ľudí a bez Tóry sa aj najhonosnejšia synagóga mení na prázdnu škrupinu. Ako dokumentuje svojimi diptychmi Ľubo Stacho, aj v stave vyprázdnenosti dokáže verejnosti ponúknuť rôzne duchovné, zábavné či ekonomické služby. Nič to však nemení na skutočnosti, že objekt stratil svoju hlavnú funkciu. Prestal byť totiž domom Pána. Takýto osud postretol alebo v dohľadnej dobe očakáva na Slovensku väčšinu budov, ktoré ešte nedávno slúžili ako synagóga, bejt ha kneset čiže šul...

Peter Salner, predseda ŽNO Bratislava

Najprv boli ľudia so silnou skúsenosťou, potom bolo spoločenstvo a potom dom, ktorý mali odvahu nazvať Pánovým. Ten dom bol viac v ľuďoch ako okolo. Dom ako priestor komunikácie skúseností, ktoré boli boľavé i liečivé – silné ako od Boha. Bohoslužba v dome Pánovom bola úžasným pokusom o klaňanie sa zvnútra – počúvaním, vyslovovaním, aktualizovaním skúseností, čo sú silné ako od Boha. Raz v dome Pána vstal Ježiš z Nazareta a prihlásil sa k jednej starej skúsenosti: „Duch Pána je na mne, pretože ma Pán pomazal, poslal ma hlásať radosť ubitým...“ (Iz 61,1) . Slovo zo skúseností s Pánom má rodiť činy uskutočnené s Pánom. Dom Pánov ako výzva ponáhľať sa od vysvetľovania do konania. Aby slovo bolo aj čin – liečivý a silný ako od Boha.

Karol Moravčík, katolícky kňaz Bratislava - Devínska Nová Ves

Jedným z hlavných odkazov fotografického súboru Ľuba a Moniky Stacho Dva domy jedného pána je snaha o prebudenie historickej pamäte, ako aj osobnej zodpovednosti – nielen za udalosti, ktoré sa odohrali počas II. svetovej vojny a po nej, ale aj za dnešný stav spirituality a duchovna v spoločnosti a v každom z nás. Projekt je potrebné čítať v širšom kontexte predošlej tvorby Ľuba Stacha, ktorý sa  problematikou židovstva a predovšetkým tragédiou holokaustu  zaoberá vo svojej tvorbe už od polovice 90. rokov. A to formou dokumentárnej i výtvarnej fotografie, ale aj prostredníctvom intermediálnych presahov, ako je inštalácia, priestorový environment alebo video.

Sklady, kiná, posilovne alebo jednoducho chátrajúce stavby namiesto svätostánkov naplnených veriacimi sú doslovným i symbolickým obrazom istého morálneho prázdna, ktoré u nás a v nás zostalo po zdecimovaní jednej kultúrnej i náboženskej tradície, a ktoré môže v budúcnosti rovnako ľahko spôsobiť vyprázdnenie i kresťanských kostolov. Napriek tomu, že katolícke, pravoslávne a protestantské chrámy pôsobia na fotografiách plnšie, živšie, pozitívnejšie, projekt Dva domy jedného Pána nemá mať konfrontačný charakter. Domnievam sa, že autorom išlo predovšetkým o poukázanie na spoločné korene židovsko-kresťanskej Európy, ako aj na spoločné riziká duchovnej devastácie.

Pri pohľade na snímky sa nás zmocňuje zvláštny pocit. Tichá sila sakrálna pokojne pôsobí i v zdanlivo zahltenom a neprehľadnom prostredí. Fotografované priestory akoby si uchovali svoj genius loci a udržali svoje duchovno aj vo dvojiciach postavených na napätí spirituality a konzumu či kultu tela. Naopak, jeden priestor prežaruje druhým a napĺňa ho svojou energiou. Dívame sa dovnútra a chvíľu tam spoločne prebývame. V dvoch domoch jedného Pána.

Lucia L. Fišerová, kurátorka a pedagogička (z knihy „Ľubo Stacho: Moja krajina“, vydavateľstvo Kniha Zlín, 2011)