Svoj zatiaľ posledný fotografický cyklus z roku 2002, nazvaný PROSTOR, vytvoril Pavel Mára medzi múrmi terezínskej pevnosti. Konotácie, ktoré so sebou slovo Terezín chtiac-nechtiac nesie, nás stavajú pred istý rozporuplný moment: Ide o priestor historicky presýtený tragédiou hromadného tela, no zároveň o miesto jeho doslovnej dematerializácie. Podobná dvojznačnosť je vlastná aj Márovým fotografiám. Pre autora tak typický záujem o mužský i ženský akt je v tomto cykle zaujímavo popretý scudzením samotného tela technikou snímania ako i výslednou realizáciou snímku. Výtvarne poňatý súbor farebných inscenovaných aktov, ktorý vznikol inštinktívne a neplánovane počas tvorivých dielní, bol totiž nafotografovaný digitálnym prístrojom určeným pre malý formát a realizovaný veľkoformátovou tlačou. Práve voľba monumentálnych zväčšenín s nízkym rozlíšením spôsobila akýsi rozpad obrazovej vrstvy: Na tmavých plochách pozadia prerazil pixlový raster, ktorý nechal vystúpiť „dreň“ snímku, farebné blesky zase sploštili telá a spriezračnili ich do lazúrových plôch, čo na fotografiách spôsobilo evokovanú sublimáciu tela. V tejto súvislosti môžeme dokonca hovoriť o istom rozpustení telesnosti v médiu. Maliarsko-iluzívny charakter obrazov je navyše vystupňovaný aj použitím textilného podkladu napnutého na blindrámy, ktorý svojou štruktúrou tvorivo preosial farebný šum pigmentácie.
Forma krátkych sérií rozvíjajúcich príbuzný motív podsúva divákovi čítanie snímkov ako svojho druhu príbeh. Príbeh muža, ktorému nevidno do tváre. Kľúčovú úlohu vo vzťahoch v rámci fotografií zohráva svetelný kontrast -  postavy nočných výjavov sú do zeleného, červeného a modrého svetla doslova poobliekané. Farebné svetelné nuansy charakterizujú atmosféru  snímku a zároveň nepatrne obmieňajú a posúvajú príbeh. Špecifickú úlohu v rámci fotografií zohrávajú okná - sú zdrojmi prúdiaceho svetla odlišnej kvality a intenzity, a zároveň možnými východmi či úniky smerom von z obrazu a z príbehu. Rozostrené plávajú vzduchom, padajú ako meteory alebo vlasatice, vystreľujú zväzky lúčov, inde dokonca pohlcujú, prežarujú a odhmotňujú postavy. Temnému prostrediu exteriéru, ktorý je akýmsi refrénom celého cyklu, dominuje ponurá konštrukcia pripomínajúca šibenicu. Chvíľami sa rozpáli a následne chladne a vyhasína spolu s objatím. Na inom mieste čiastočne mizne a mení sa v náznak štíhlych topoľov. Pôda po nohami sa stráca spolu s intenzitou svetla.
Príbehy sa zvyčajne odohrávajú v istom časovom úseku - začínajú, vrcholia, uzatvárajú sa. Na týchto fotografiách sa však odohráva príbeh akoby mimo času. Epizódy terezínskeho súboru sú príliš krátke na to, aby sa v čase rozvinuli,  a to napriek tomu, že presný chronologický údaj je, paradoxne, to jediné, čo snímky označuje a zaraďuje. Celý dej fotografií sa tak uzatvára v nepriedušnom intervale medzi osamotením vo dvoch a náhlym osamotením v osamotení. A vyúsťuje v otázku, prečo muž zostáva bez tváre.  Najjednoduchšiu opoveď ponúka obraz samotný. Jednoducho preto, lebo muž sa vo fotografiách obracia dozadu.
Čas je v skutočnosti s ním, čas pracuje pre neho.