Obálka anglického vydání knihy

Vladimír Birgus, Jan Mlčoch: Česká fotografie 20. století (v anglické verzi Czech Photography of the 20th Century).  Grafická úprava Vladimír a Martin Vimrovi. Překlad do angličtiny Derek a Marzía Patonovi a William McEnchroe. KANT (Karel Kerlický), Praha 2010. 390 stran.

Písať dejiny je veľká zodpovednosť, ak ešte veríme v silu slova, ak sme presvedčení, že nie je jedno, čo napíšeme, ale že kultúra (civilizácia) by bez slova prestala existovať. A teda jeho inflácia znamená devalváciu kultúry.  Niekedy sa mi zdá, že tento postoj sa ocitá v menšine, nie žeby bol úplne odsúdený na vyhynutie, ale predsa je akosi v ústraní.

Jaroslav Rössler, Bez názvu, 1923
Rudolf Schneider-Rohan, Studie, kolem 1930
Svatopluk Sova, Německé ženy při uklízení ulic v Praze, květen 1945
Josef Sudek, Zátiší s hruškami, 1951
Josef Koudelka, Invaze, Praha 1968
Aleš Kuneš, Kampaň, 1989

Tlak na rýchle výsledky, podľa možnosti okamžitý efekt, spôsobuje, že nič sa nedá poriadne pripraviť a verejnosti sa potom ponúkajú rôzne polotovary.
Našťastie ešte existujú sféry, do ktorých naplno nezasiahla všadeprítomná relativizácia, presvedčenie, že predsa každý si môže povedať a napísať čokoľvek – v  konečnom dôsledku je to aj tak jedno, lebo nič záväzné a zaväzujúce neexistuje. Aj keď možno presnejšie než sféry by bolo treba povedať, že existujú osobnosti, ktoré odmietajú takýto prístup a vo svojich dielach zastávajú presvedčenie, že ich pohľad na dejiny má byť postavený na faktoch, na interpretáciách, ktoré nie „vycucané z prsta“, ale ktoré kladú dôraz na kontext, na detailnú znalosť skúmaného diela, osobnosti, udalosti. K takýmto „konzervatívcom“ patri Vladimír Birgus a Jan Mlčoch, spoluautori impozantných dejín českej fotografie 20. storočia.
Po roku 1989 sa česká fotografia výrazne zapísala do rôznych výstavných resp. edičných aktivít v európskom resp. americkom kontexte. ( Veľmi dobre to dokumentuje príloha Chronológia českej fotografie 20. storočia od Vladimíra Birgusa, ktorá pripomína najdôležitejšie udalosti celých sto rokov. )  Aj v domácom kontexte sa podstatne rozšíril počet vydávaných fotografických kníh, škôl, galérií, ktoré sa venovali výlučne resp. do značnej miery aj fotografickej tvorbe. Jedno slabé miesto však bolo – ku knihám o Drtikolovi, Rösslerovi, Sudkovi, atď. chýbala jedna zásadná kniha – text o dejinách českej fotografie.  Pritom prinajmenšom od dvoch osobností sa dalo čakať, že po publicistickom prístupe  Daniely Mrázkovej a Vladimíra Remeša v knihe Cesty československé fotografie ( 1989 -        v knihe  ešte fungoval koncept tzv. československej a nie českej resp. slovenskej  fotografie ) by Anna Fárová resp. Antonín Dufek boli autormi, ktorí by takúto úlohu mohli naplniť. Ani jeden z nich sa a túto úlohu nepodujal (hoci Dufek napísal texty o fotografii do Dějin českého výtvarného umění) a „Achilova päta“ českej fotografickej histórie pretrvávala.
Až ich nasledovníci túto medzeru odstránili.
Vladmír Birgus ( 1954 )  a Jan Mlčoch ( 1953 ) ku knihe o dejinách dospeli po mnohoročnej príprave. Obidvaja publikovali množstvo textov o výnimočných osobnostiach českej fotografie, pripravili  rad kolektívnych výstav, ale najmä spoločne v roku 2005 výstavu Česká fotografie 20. století  ( reprízovaná  v Bonne v roku 2009 ),  ku ktorej vydali sprievodcu -  náčrt neskoršej knihy. (  Pre doplnenie  charakteristiky historikov je potrebné uviesť, že  obidvaja sú autori dvojdomí – Vladimír Birgus je dodnes aj významný fotograf-dokumentarista  a Jan Mlčoch v 70.tych rokoch patril ku kľúčovým osobnostiam českého akčného umenia.  )
Kniha Česká fotografie 20. století sa člení na 17 kapitol.  Už ich názvy napovedajú, že autorom nejde o nejakú pseudovedeckú terminológiu, že si zvolili  esejistický jazyk, ktorý je prístupný  širokému publiku, no pritom nedeformuje predmet skúmania.
Autori si storočie rozdelili prelomovými rokmi na  – 1918,1939, 1948,1968, 1989 – na šesť období. Predstavu o ich pohľade na premenu tendencií, na dominujúce trendy v tom-ktorom období vystihujú názvy kapitol  – Piktorializmus, Dokumentární a reportážní fotografie do roku 1918, Od piktorializmu k moderní fotografii, Poetismus a začátky abstraktní fotografie, Nová fotografie – konstruktivizmus, funkcionalizums a nová věcnost, Počátky moderní fotožurnalistiky a sociální fotografie, Surrealistická fotografie a koláž, Němečtí a rakouští fotografové v českých zemích, Dokumentární a reportážní fotografie během 2. světové války a po jejím konci, Od surrealismu ke glamouru, Od socialistického realismu k humanistické fotografii. Tradicionalismus, imaginativní fotografie, informel a inscenovaná fotografie, Od humanistické fotožurnlaltiky k subjektivnímu dokumentu, Konceptuální umění, happening, land art, performance, Od minimalismu k postmodernismu, Fotožurnalistika a dokumentární fotografie od roku 1989, Fotografie na počátku nové epochy.
Pre štýl textu je príznačné, že v dobrom pomere kombinuje množstvo faktografických údajov s výstižnými charakteristikami osobností, tendencií, diel.V zásade niet v kapitolách žiadnych ruptúr, ktoré by upozorňovali na fakt, že práce je kombináciou dvoch rukopisov. Na fakty spomínané v textoch je spoľahnutie, že sú overené, nie len odniekiaľ prevzaté, ale doložené výskumom v súkromných alebo verejných archívoch.
Aj keď kniha je skutočne obsiahla, tak je na druhej strane aj úsporná. Každá kapitola je  akoby rozšíreným encyklopedickým heslom, autori dbajú, aby čitateľa nezahltili množstvom podrobností, aby sa nestratil v záplave informácií, spoľahlivo ho vedú meandrami českej fotografie a českej kultúry a spoločnosti  20. storočia. Pre štruktúru knihy, jej invenčnú grafiku je podstatné, že výborne vytlačená obrazová časť je integrálnou súčasťou textu. Autorom sa podarilo zhromaždiť od jednotlivých autorov skutočne rozhodujúce diela ich tvorby ( vyše 500 fotografií ), takže text nie je len akousi abstrakciou, ale je možné hneď na použitých ilustráciách zistiť nakoľko použité formulácie sú alebo nie sú v zhode s tým, čo hodnotení fotografi vytvorili.
Kniha nie je len súpisom známych osobností, vťahuje do dejín mená a diela, ktoré sú výsledkom len nedávnych objavov. K takýmto prínosom možno zaradiť zaradenie fotografií z pozostalosti Jindřicha Bišického z 1. svetovej vojny, alebo tvorbu Gustáva Aulehlu, Miroslava Tichého či cyklus o vojenskej službe v Mošnove od Josefa Mouchu.  Tiež považujem za prínosné, že kniha obsahuje aj kapitolu o konceptuálnom umení, o tvorbe na rozhraní fotografie a súdobej avantgardy, je to rozhodnutie, ktoré ešte pred dvadsiatimi rokmi nebolo celkom predstaviteľné - aby spolu s rozprávaním o diele Josefa Sudka sa pripomínalo aj dielo Jiřího Valocha, Milana Knížáka alebo Jaroslava Anděla. Podobne je to aj so zahrnutím nemeckej resp. rakúskej či slovenskej fotografie, ktorá vznikla v českých zemiach do dejín českej fotografie. Je to legitímne rozhodnutie, dialóg rôznych tradícií patril k dôležitým momentom v českej fotografii, nie vždy bol intenzívny, ale vždy v takej alebo onakej miere existoval. Ich pripomienka sporu o autorstvo fotografie z okupácie Prahy nemeckými vojskami v roku 1939 len  zdôrazňuje, že niekedy vôbec nie je samozrejmé a jednoduché správne klasifikovať to-ktoré dielo. Keď sa rozhodli, že fotografia je pravdepodobne prácou Josefa Nováka, tak dávajú impulz pre budúcich historikov, aby neprebrali len tradované názory, ale aby ich podobne ako Vladimír Birgus a Jan Mlčoch aj kriticky  overovali.
Tak ako sa rozpätie knihy pohybuje od piktorializmu ku konceptuálnej fotografii, tak je dôležité, že sa v nej autori venujú aj reklamnej fotografii, ale najmä, že dejiny fotografie  nevnímajú len ako dejiny veľkých mien a veľkých osobností, ale sledujú fotografiu aj ako súčasť vizuálnej antropológie. Fotografie anonymných autorov,  napríklad snímky z udalostí po oslobodení v roku 1945, patria niekedy k výnimočným správam, v ktorých autorstvo akoby ustupovalo do úzadia a samotný záznam udalosti je strhujúci. Aj reprodukovaná propagandistická fotografia 50-tych rokov podáva trefné svedectvo o dobe, v ktorej sa popravovalo, v ktorej komunistická totalita definitívne ovládla celú spoločnosť.
Pri čítaní  príbehov českej fotografie je dôležité, že obidvaja autori vnímajú tesné prepojenie ich  fotografie s aktuálnym dianím v ostatných európskych fotografických kultúrach – a bez ohľadu na to, či ide o piktorializmus, surrealizmus alebo subjektívnu fotografiu. Premeny českej fotografie tak nie sú akýmsi ostrovom samým pre seba, ale súčasťou širšieho prúdenia, ktorý viac-menej paralelne zasahuje rôzne európske fotografické kultúry.
Na knihe je sympatické, že autori reprezentujú jasné hodnotové stanovisko, že podobne ako vytkli Anne Fárovej, že ignorovala dielo Viktora Kolářa, nie je ich ambíciou podať súpis všetkých mien, ktoré tvorili českú fotografiu minulého storočia. Rozprávajú o kľúčových osobnostiach, o rozhodujúcich trendoch, o tom, čo až dodnes je živé, aktuálne. Určite sa nájdu  čitatelia, ktorí môžu povedať, že viac priestoru mohol dostať napríklad Jan Saudek na úkor dajme tomu Antonína Kratochvíla, ale to by potom bola už celkom iná kniha. Obidvaja autori ponúkajú citlivý, vyvážený a zodpovedný výber toho, čo podľa nich pretrvalo.
Keď po roku  1989  sa čoraz naliehavejšie  pripomínalo, že česká kultúra potrebuje dejiny fotografie, že po šesťdesiatich rokoch čiernej resp. červenej totality je možné napísať knihu bez ideologického diktátu, tak každý rok bez dejín sa zdal byť pre historikov fotografie premárnený. Na Dejiny české fotografie 20. století  sa však oplatilo čakať. Vznikla kniha ktorá  ponúka hodnotovo vyvážený, pritom presvedčivý pohľad na sto rokov tvorby v českých zemiach. Určite na dlhé obdobie bude spoľahlivým vodítkom pre pochopenie všetkého, čo sa odohralo v českej fotografii uplynulého storočia.

       Václav Macek

Kniha Česká fotografie získala v soutěži 115 knih na 20. Měsíci fotografie v Bratislavě cenu Nejlepší fotografická kniha ze střední a východní Evropy vydaná v letech 2009-2010.

Zdroj: Fotograf 16/2010