Galéria Z, Zichyho palác, Bratislava, 2. 11. – 1. 12. 2017

November patrí v Bratislave už tradične Mesiacu fotografie. Posledný, 27. ročník festivalu hostil hviezdy svetového, európskeho i lokálneho významu v štyroch festivalových sekciách –  Z dejín fotografie, O rôznorodosti kultúr, Stredná a východná Európa a Svet. V rámci výstav v poslednej spomenutej sekcii sa návštevníkom predstavil aj nemecký fotograf Andrej Pirrwitz s výstavou Časopriestor.

„V rámci festivalu sme v minulosti pomerne často prezentovali nemeckú fotografiu. Istú prestávku spôsobilo, že sme čoraz častejšie narážali na snahu predstavovať najmä politicky respektive občiansky angažovanú nemeckú tvorbu,“ hovorí kurátor výstavy Časopriestor a zároveň riaditeľ festivalu Mesiac fotografie, Václav Macek. „Dielo Andreja Pirrwitza sme si zvolili práve preto, že je akosi mimo hlavný prúd politizácie umenia, ktorý pomerne výrazne ovláda nemeckú kultúru. Jeho vnímanie fotografie ako estetického diela je v príkrom rozpore s projektmi, ktoré sa usilujú najmä o zmenu spoločnosti, nie o tvorbu umeleckých diel,“ dodáva.

Andrej Pirrwitz sa narodil v roku 1963 v Drážďanoch. Pôvodne vyštudovaný fyzik od roku 2001 pôsobí ako voľný umelec v Berlíne a Štrasburgu. Svoju fotografickú tvorbu ovplyvňuje aj ako režisér – počas expozície totiž interaktívne zasahuje do fotenej scény. Jeho fotografie ma veľmi zaujali, pretože budia dojem intermediálnej tvorby – fotografie kombinovanej s maľbou. Pirrwitz však reálne do fotografií nezasahuje žiadnou maliarskou technikou, ako napríklad Max de Esteban, ktorý v rámci Mesiaca fotografie 2017 vystavoval súbor s názvom Binárny kód. V prípade Pirrwitza ide iba o dojem vytvorený fotografickou metódou, ktorá je realizovaná za veľmi prísnej a náročnej metodiky.

Autor vždy fotografuje zo statívu a na dlhý expozičný čas. To mu dáva počas fotografovania priestor na zásahy do expozície, ktorými sú najmä premiestňovanie, zmena pozície či odstránenie predmetov alebo postáv zo scény. To vytvára vo fotografiách dojem pohybu či chvenia, v prenesenom význame pominuteľnosti ľudskej aktivity v inak statickom obraze sveta – scény. Na fotografiách Pirrwitz zachytáva reálne farby (často s farebným akcentom).

Pirrwitz vo svojich fotografiách zachováva línie a surovú estetiku fotografického ateliéru, ktorým sú prevažne zdevastované budovy v rôznych častiach sveta, najmä v Ázii. Výber lokality, ktorý predchádza samotnému fotografovaniu, predstavuje pre umelca rozsiahly časopriestor rozprestierajúci sa cez viacero krajín a niekedy aj rokov. Sám Pirrwitz uvádza, že niekedy sa mu podarí urobiť len 15 fotografií za rok.

Výstava Časopriestor pozostávala z výberu fotografií z cyklov Stopár (Spurenleger), Zátišia v pohybe (Bewegte Stilleben), Transformácie štúdií pohybov (Verwandlungen Etudes temphophiles) a ďalších, no vďaka rovnakej technike ich vzniku je jednotlivé série od seba ťažké odlíšiť.

„Ak by som ho mal niekde zaradiť, tak do prúdu autorov, ktorý sa usilujú o fotografickú  revitalizáciu starých technických priestorov, a ktorí objavujú krásu v opustených ruinách“, hovorí Václav Macek. Pirrwitz vzhľadom na maliarske vzdelanie do popredia kladie výtvarnú transformáciu, základom je však objavovanie ducha strateného času. Tiež sa mi zdá, že jeho zázemie ako človeka oboznámeného s teoretickou fyzikou mu umožňuje, aby smeroval k abstrakcii, ktorá odkrýva časopriestorové súvislosti reality,“ dodáva.

Výstava bola inštalovaná v priestoroch Galérie Z v Zichyho paláci na Ventúrskej ulici od 2. novembra do 1. decembra 2017. Približne 20 fotografií rozmeru cca 1,5 x 2 metre bolo kašírovaných na hliník a chránených sklom. Vzhľadom na priestory galérie s vysokými oknami to pokladám za trochu nešťastné riešene – na povrchu fotografií sa tvorili odrazy miestnosti, preto neboli fotografie dobre viditeľné v celom rozsahu, nech sa návštevník postavil kamkoľvek.

Pirrwitzove fotografie pôsobia dojmom výtvarných diel s precíznou kompozíciou, kde tlmená farebnosť, často s farebným akcentom, podčiarkuje autorov zámer – znázorniť pominuteľnosť ľudskej existencie, fading-out (vyblednutie – v tomto prípade v kontexte času). Výstava je na jednej strane veľmi zrozumiteľná, pretože fotografická metóda a jej výsledok vyvolávajú pocit, ktorý autor uvádza ako lightmotív výstavy, na druhej strane diela vyvolávajú otázky. Môžeme sa len domnievať, či je priebeh i výsledok Pirrwitzovho fotografovania akousi analógiou k životu samotnému. Expozícia, rovnako ako ľudský život, nejakú chvíľu trvá (nie je výsekom „250/sekundy“). Človek, rovnako ako Pirrwitz na fotografovanej scéne, niečím pohne a niečím nie, niečo zmizne a niečo zostane rozmazané.

Text: Katarína Selecká