Jaroslav Rossler bez nazvu, 1960

Banská Bystrica, Stredoslovenská galéria, Bethlenov dom, 2. 7. – 30. 8. 2015; kurátor Josef Moucha

Jaroslav Rössler (25. 5. 1902 v Smilove – 5. 1. 1990 v Prahe) bol ako umelecký fotograf inšpirovaný v dvoch rozdielnych fázach. Rané obdobie charakterizoval Karel Teige, keď zjari 1923 zvolal: „Veď je to lepšie než Man Ray!“ Odvtedy bol Rössler členom najdôležitejšej českej umeleckej skupiny 20. rokov 20. storočia, Uměleckého svazu Devětsil. Okrem toho holdoval fotografickej abstrakcii, o ktorú na prelome 10. a 20. rokov minulého storočia v celom svete zavadilo len niekoľko experimentátorov, napríklad Alvin Langdon Coburn a Christian Schad... Popri tom Rösslera zamestnávalo kreslenie, lepenie koláží či obrazových básní a výroba typografických montáží.
       Tento Rössler (vyučený v ateliéri Františka Drtikola, kde sa tiež zoznámil so svojou budúcou manželkou Gertrudou Fischerovou), je považovaný za vôbec prvého fotografa českej medzivojnovej avantgardy. Jeho mladistvé umelecké vzopätie sa odohrávalo v podstatnej miere v Paríži, vtedajšej metropole euroatlantickej kultúry, kde živil seba aj rodinu realizáciou komerčných zákaziek (od polovice 20. do polovice 30. rokov minulého storočia). Vnútorne však túžil po niečom celkom inom. Víziu z roku 1932 zachytil do svojho zápisníka: „...vec zavesiť do vzduchu, odstrániť svetlo a aparát a dostať výsledok, o ktorom snívam...“
       Výstava ukazuje, že k najpôvodnejším príspevkom českej fotografie do všeobecných dejín výtvarného umenia patrí nielen medzivojnový, ale aj povojnový Rösslerov odkaz. Voľnou tvorbou sa začal Rössler znovu zaoberať v polovici 50. rokov. Nadviazal tam, kde vo Francúzsku v polovici 30. rokov skončil, a slúži mu ku cti, že pri tom nezostal. Druhý dych Jaroslava Rösslera prináša vízie úplne nového charakteru. Neskoré fotografické dielo harmonizuje s prejavmi o generáciu mladších súčasníkov, ktorí s postupom druhej polovice 20. storočia odmietli rutinu popisnosti. Ale zatiaľ čo po prvej svetovej vojne inklinoval Rössler k poňatiu umožňujúcemu dekoratívne rozvinutie v rámci inzertnej plochy, po druhej vojne prichádzal s obrazmi dokonale autonómnymi. V tejto fáze vzdialene korešpondoval s výtvarníkom Karlom Malichom, podobne ako raným dielom neodvodene pripomínal maliara Františka Kupku či fotografie signované Man Ray a László Moholy-Nagy.
       Práce z Rösslerovej pozostalosti prenikali na verejnosť postupne. Až po roku 2001 vyšla k veľkej putovnej retrospektíve, pripravenej pod hlavičkou Uměleckoprůmyslového musea v Prahe, prvá monografia Jaroslava Rösslera (pre nakladateľstvo TORST ju pripravil Vladimír Birgus). Po dvoch rokoch nasledovala veľká kniha nakladateľstva KANT, ktorá sa dočkala americkej edície (tentoraz viedol Vladimír Birgus celý kolektív autorov). Tým bol do centrálnej pozície v svetovej histórii vizuálneho umenia vynikajúci Rösslerov príspevok vrátený.
       V dôsledku súbehu mnohých okolností sú jeho často unikátne fotografie roztrúsené nielen v súkromných zbierkach, ale tiež v depozitároch ústavov, ktorých menovanie zaberá niekoľko riadkov Novej encyklopédie českého výtvarného umenia.
       Výstavu posmrtných zväčšenín z pôvodných negatívov, uskutočnenú v spolupráci s Českým centrom v Bratislave a s dedičmi autora, zakladajú obrazy prvej, predvojnovej etapy Rösslerovej tvorby. No jednako skladba exponátov zároveň objavuje obdobie povojnové, stojace mimo ťažiska predchádzajúcich monografií.
Josef Moucha